Naše myšlienky,
rady a príbehy

na jednom mieste.
Autor:
Juliana Gubišová
Odborná konzultácia:
Petra Klastová Pappová

Môžu zranenia z detstva spôsobiť vyhorenie?

Akým terapeutickým smerom pracujete so svojimi klientmi vy?

Pracujem s metódou existenciálnej analýzy. Je to smer, ktorý sa zaoberá zodpovednosťou a hodnotami v živote, aby ich človek vedel rozoznať a dať im dostatočný priestor.

Keď môžeme dostatočne žiť svoje vlastné hodnoty, dodáva nám to pocit zmysluplnosti. Keď naopak žijeme hodnoty, ktoré nie sú naše, napríklad našich rodičov, nadriadených alebo spoločnosti, môže to viesť k pocitu nespokojnosti, pokiaľ to nie je naša vlastná hodnota. Jedná sa o existenciálnu analýzu, ktorá sa snaží človeka priviesť k tomu, aby mohol autenticky prežívať a poznať sám seba.

Je to smer, ktorý pracuje fenomenologicky. To znamená, že mojou úlohou ako terapeutky nie je vedieť v čom má klient problém a čo má robiť. Skôr ma zaujíma ako sa klient prejaví: potrebujem ho vidieť, zahliadnuť ako to presne má on, ako to u neho vyzerá, keď má napríklad úzkosť alebo keď ho niečo trápi. Následne sa ho formou otázok snažím priviesť k sebe a posilniť ho, aby svojej situácii porozumel. Postupom času hovoríme o tom, že zaujal postoj -  vzťahuje sa k danej situácii, hľadá aké riešenie si nakoniec zvolí. 

Je podľa vás potrebné, aby sa každý človek vracal do detstva?

Nemyslím si, že je to nutnosť. Každý kto má nejaké ťažké zraňujúce zážitky z detstva sa nemusí vrátiť do detstva a nemusí tieto bolestivé zážitky odkryť. Je možné s tým pracovať aj tak, že vie, že toto má takto a teraz to chce pre seba inak.

„Pokiaľ sa však niekto opätovne ocitá v situáciách ktoré ho zraňujú, v ktorých sa necháva zraniť alebo to jednoducho nefunguje tak, ako si to niekde načítal, tak to značí, že je potrebné sa k detským zážitkom vrátiť a spracovať ich.“

Je potrebné ísť do hĺbky, v ktorej je človek schopný uvidieť samého seba a uznal to, čo v detstve nedostal, kde bol nevidený, zranený, kde mu boli prekročené hranice.

Začína to sebaprijatím

Veľmi dôležité je nezabudnúť sám seba láskyplne prijať. Môže to znieť ako fráza, ale z mojej skúsenosti sú to väčšinou roky práce. To, čo nám rodičia alebo iné dôležité osoby nedali vtedy, keď sme to potrebovali, v dospelosti už väčšinou nedobehneme. Platí to aj vtedy, keby sa tie blízke osoby zmenili a dnes sú celkom iné. Dobrá správa je, že v dospelosti už na nich nie sme odkázaní. Do značnej miery si dokážeme pomôcť sami, zmeniť to my, dať si to, čo nám nebolo dané. Bez ohľadu na to, že som ako dieťa nezažila láskavosť, pozornosť, citlivosť, ohľaduplnosť od dôležitých osôb, stále sa môžem rozhodnúť, že teraz ja budem tá, ktorá to chce sám sebe dávať. V terapeutickom proces potom dávame priestor klientovej túžbe po naplnení si takýchto nesplnených potrieb.

Od mnohých ľudí sme počuli, že tí z nás, ktorí nedostali uznanie od svojich rodičov alebo iných dôležitých autorít, sa v dospelosti snažia ho získať od partnera, partnerky, často aj v práci a cítiť uznanie za svoju prácu od kolegov či šéfa. Je to funkčné? Myslieť si, že iní ľudia mi to vrátia? 

Ja by som to prirovnala k bezodnému džbánu, ktorý sa niekto snaží naplniť: človeku chýba uznanie, to je ten džbán a teda robí všetko pre to, aby ho dostal od okolia, a stále doň leje vodu. V horšom prípade si na to vyberie osoby, ktoré pripomínajú jeho rodičov, takže to zase nedostane.

V lepšom prípade môže prísť do kontaktu s ľuďmi, ktorí mu ocenenie poskytnú. Aj v tomto prípade je však dôležité vedieť si dať to ocenenie aj sama sebe, tým spravíme v džbáne dno, pocítime, že sme dosť. Ak to nemáme, niečo sa tam naleje a hneď to aj vytečie. A človek má neutíchajúcu potrebu, aby mu niekto iný zo sveta povedal, že je šikovný, dobrý a láskyhodný. 

Ako mi pomôže terapia s pocitom, že nie som dosť?

Práve toto môže byť cieľom terapie: pracovať na tom aby sa vytvorilo dno džbána a vo chvíli, keď človek nemá čo do džbánu naliať, pretože zrovna neurobil nič, za čo by ho svet ocenil, tak vie, že to dno tam je a že si zaslúži lásku. A potom keď sa mu niečo podarí a ľudia ho ocenia, tak to zvýši ten dobrý pocit. Niekedy zabúdame na to, že svet nám nie vždy dáva to, čo chceme zrovna vtedy, keď to potrebujeme.

Vedeli by ste nám to priblížiť na praktickom príklade?

Samozrejme. Napríklad: podarí sa mi v práci výborná vec, no nedostanem za to pochvalu. Je to vnímané ako niečo normálne. Napriek tomu, že som na tom pracovala po nociach, vložila som do toho veľmi veľa úsilia, nikto mi za to nedá uznanie. Ja na neho však budem stále čakať a tak sa môžem stať viac a viac závislá na túžbe získať uznanie. Budem neustále čakať, kedy mi ho ostatní dajú. Je veľmi pravdepodobné, že skôr sa dočkám vyhorenia, ako uznania.

Preto je dôležité myslieť v prvom rade na uznanie od seba samého.

„Niekedy zabúdame na to, že svet nám nie vždy dáva to, čo chceme zrovna vtedy, keď to potrebujeme.“

Ako mi v živote pomôže „sebou získaný“ pocit uznania?

Pomôže vám tak, že ak uznanie príde zvonka alebo nepríde, už to pre vás nebude také definujúce. Budete viac slobodná voči hodnoteniu alebo oceneniu zvonka. Budete vedieť, že pracovať po nociach a preťažovať sa nie je normálne - že to má veľkú cenu, pretože keď ste pracovala po nociach, tak ste sa dostatočne nevyspala, nebola ste s ľuďmi, s ktorými ste chcela byť, nemohla ste čítať svoju obľúbenú knihu alebo robiť inú aktivitu. Budete vedieť, že tá cena, ktorú ste za to zaplatila je dosť vysoká a má hodnotu. 

A možno aj prídete k tomu, že si poviete: ja nechcem, aby sa moje pracovanie po nociach bralo ako samozrejmosť. A možno s tým niečo spravíte: oslovíte nadriadených a poviete, že takto to ďalej nepôjde alebo im poviete, že si zaslúžite odmenu či si inak nastavíte pracovné podmienky. Ak by sa stalo, že by to bolo naďalej nevidené a odmietané, že to, čo robíte, nie je nič navyše, tak možno nakoniec z tej práce odídete a nájdete si novú, ktorá je k vám viac rešpektujúca. 

„Vedieť sa sám oceniť nás robí slobodnejšími voči tomu,
či to príde alebo nepríde zvonka.“

Toto myslím tým, keď hovorím o seba uznaní. Vedieť sa sám oceniť nás robí slobodnejšími voči tomu, či to príde alebo nepríde zvonka a zároveň nás to posilňuje k vedomiu, že je to dosť. A ak to zvonka nepríde, budem mať hranicu: napríklad, že jeden-dva krát to vydržím, ale keď už toho bude veľa, budem mať silu to zmeniť. 

Avšak potreba externej validácie, počuť, že robím dobrú prácu, od iných ľudí nezmizne.

Áno, nezmine, no už nebudem búchať na zavreté dvere a žiadať ocenenie od niekoho, kto nie je schopný alebo nemá záujem mi ho dať, ale pôjdem svoj čas a svoju energiu investovať tam, kde dostanem aj ocenenie.


Petra Klastová Pappová

je klinická psychologička a certifikovaná psychoterapeutka s viac ako 20-ročnou praxou. V súčasnosti prednáša klinickú psychológiu a psychodiagnostiku na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. V oblasti psychoterapie sa venuje predovšetkým témam osobnostného rastu a vzdelávania pre jednotlivcov, skupiny a kolektívy.

Tento článok vznikol s finančnou podporou GoodRequest.

Hľadáte niečo viac?

Pridajte sa do našich pomáhajúcich skupín či workshopov.
Viac info
Odpútaj sa logo biele
© 2024 K slobode o.z.
Ochrana osobných údajov