Rozhovor s Petrou Klastovou Pappovou, psychoterapeutkou a klinickou psychologičkou, ktorá sa vo svojej praxi venuje témam naplneného života. Pracuje s jednotlivcami, skupinami aj pármi.
Pre Odpútaj sa ste v Bratislave viedli workshop o závislých vzťahoch. Vysvetlili by ste pre našich čitateľov pojem „závislé vzťahy“?
Závislé vzťahy sú podľa mňa vzťahy, ktoré sú nejakým spôsobom zaťažené tým, že jeden, veľmi často aj obaja účastníci toho vzťahu sú v ňom so svojou potrebou, ktorej naplnenie očakávajú od toho druhého.
V istých vývinových obdobiach je závislosť vo vzťahu prirodzená. Typickým príkladom je vzťah malého dieťaťa a rodiča, ktoré by samozrejme len veľmi ťažko prežilo bez rodiča. Keď je niekto chorý a potrebuje opateru, napríklad senior, ktorý nie je úplne samostatný a závisí od druhých ľudí. V detstve je samozrejmé, že dieťa je závislé od rodičov.
Ak ten vzťah prebieha dobre a rodičia dokážu svoje dieťa rešpektovať v jeho individualite a hraniciach, tak mu postupne umožňujú, aby vyrástlo v človeka, ktorý bude poznať svoju cenu, bude si seba vážiť a bude do veľkej miery slobodný.
Keď to rodičia nie dobre zvládnu, napríklad preto, že častokrát sú sami nezrelí a z detstva zranení, tak tie zranenia prenášajú na svoje deti ďalej a neumožňujú im, aby sa vyvinuli do úplnej individuality a samostatnosti. V takom vzťahu rodič ten tiež od toho dieťaťa niečo potrebuje, napríklad potrebuje mať vždy pravdu alebo je príliš úzkostný a nevie pracovať so svojím strachom, tak chce dieťa príliš kontrolovať alebo príliš chrániť. Neumožní mu, aby si samo rozvinulo nejaké kompetencie. Žiaľ, veľmi častý a zároveň veľmi zraňujúci stav je podmienečná láska. Budem ťa mať rada, keď sa ty budeš správať tak, ako to mne vyhovuje. Takéto dieťa sa naučí svoje potreby potláčať, neprejavovať emócie pretože sa naučí, že udržanie vzťahu a náklonností blízkeho človeka je dôležitejšie, ako to, čo ja naozaj cítim a čo potrebujem. Môžeme povedať, že obetuje seba preto, aby udržal vzťah.
Ľudia potom majú tendenciu tento vzorec opakovať a vytvárať tak aj priateľské a partnerské vzťahy. Niekde v tých vzťahoch sa naplno neprejavia, nechajú si prekračovať hranice len aby si vzťah udržali.
Je možné si z detstva neodniesť žiadne zranenia?
Málokto má také šťastie, že celé detstvo a dospievanie prežije úplne bez zranenia. Aj tí najlepší a najzrelší rodičia prirodzene môžu svoje dieťa niekedy zraniť, niekde prehliadnuť, celkom prirodzene ho môžu z nejakej obavy nevidieť, lebo ho chcú chrániť.
Veľmi často to môže byť opakované, drobné, konštantné podceňovanie dieťaťa, prehliadanie, už spomenutné nevidenie alebo to môže byť v nejakých kľúčových otázkach pre dieťa, kedy ten rodič má sám slepú škvrnu a veľmi často je to vtedy, keď je rodič napríklad sám traumatizovaný.
Poznám rodičov, ktorí sú láskaví, ale až nepochopiteľne tvrdo nedovolia deťom niektoré pre nich dôležité veci. Napríklad nepúšťajú ich von s rovesníkmi.
Áno, nepúšťajú ich s rovesníkmi ani na jednoduché aktivity, lebo niečo zažili a vnímajú to ako hrozbu. Alebo im nedovolia sa prejavovať, ale robia to s dobrým úmyslom, len nie sú schopní na to brať ohľad.
Medzi rodičmi sú samozrejme aj takí, ktorí sú necitliví, pretože aj s nimi tak bolo zaobchádzané. Nie sú emocionálne kultivovaní: nezaoberajú sa tým, čo cítia, viac sú zameraní na výkon alebo na vonkajšok a to isté očakávajú aj od dieťaťa. Emočné pochody dieťaťa ich vlastne ani nezaujímajú, pretože nemajú kapacitu sa nimi zaoberať.
Ďalšia kategória môžu byť rodičia, ktorí sú z nejakých príčin neprítomní alebo oslabení, chorí. Môžu mať psychiatrické ochorenie, byť vo výkone trestu, pracovať v zahraničí alebo sú neprítomní z iných príčin - nie je možné, aby boli s dieťaťom pravidelne v kontakte.
Je zaujímavé počuť, že fyzická a psychická blízkosť, resp. neprítomnosť sú si rovné.
Áno, fyzická či psychická neprítomnosť vplýva na dieťa veľmi podobne: či už je rodič fyzicky prítomný a psychicky nie alebo chýba úplne. Malé dieťa ťažko pochopí, že musí pracovať v zahraničí, aby nás uživil a preto ho vidí raz za tri mesiace. Ono cíti iba to, že tam fyzicky nie je, nechráni ho, nezdiela s ním každodenné veci. Dieťa nepochopí komplexnosť takejto objektívnej situácie.
Nedávno som narazila na knihu Orchidey a púpavy (Citella, 2020), ktorá hovorí o rôznej odolnosti detí. Zaujímavý je pre mňa názor či fakt, že každé dieťa sa narodí do úplne inej rodiny, inej dynamiky. Je iné mať prvé dieťa, druhé, prvého syna či dcéru. Ako môže takáto detská skúsenosť vplývať na fungovanie v dospelosti?
O knižke som počula od klientov, sama som ju nečítala. Myslím si, že každý sa rodíme s inou biologickou výbavou, a že sú ľudia, ktorí sa narodia s väčšou vitalitou alebo životnou silou a sú ľudia, ktorí sa narodia s menšou vitalitou, ale pritom nemusia byť hneď chorí.
Sú deti, ktoré sú extrémne citlivé na podmienky a sú deti, ktoré sú viac spokojné a pokiaľ majú naplnené základné fyzické potreby, tak im je dobre. Toto je dané našou genetickou výbavou. Ďalej sa to formuje tým, ako na to reaguje okolie a tých kombinácií je nespočetne veľa.
Môže sa narodiť dieťa, ktoré je náročnejšie na podmienky: narodí sa „orchidea“ do rodiny, ktorá bude na dieťa veľmi citlivá a vnímavá, bude mu vytvárať vhodné podmienky.
Podobne citlivé dieťa môže vyrastať v rodine, ktorá nebude jeho citlivosť zohľadňovať. Povedia si: všetky deti robia toto, tak aj ty to budeš. Možno si niekde prečítali, že ak dieťa večer nevie zaspať, treba ho nechať vyplakať.
Citlivé dieťa sa však môže narodiť aj hyperprotektívnym rodičom. Začnú robiť veci za neho. Prehnane ochranárskych rodičov však môže mať aj „púpava“, prirodzene odolnejšie dieťa. Znesie veľa, darí sa mu v rôznych podmienkach a rodičia nadobudnú dojem, že ho potrebujú vidieť iba tak akurát, ono sa však môže cítiť prehliadané.
Často sa deje, že ak sú dvaja súrodenci a jeden z nich má zdravotný problém alebo je citlivejší, tak druhý, ktorý je odolnejší a nemá s ničím problém, dostane ešte menej pozornosti. Dobre sa učí, ani sa nesťažuje. Rodičia však často krát ani nevedia, čo také dieťa prežíva a ono sa veľmi rýchlo naučí nezaťažovať rodičov svojim prežívaním. Tých kombinácii je veľmi veľa.
Nedávno som narazila na pojem emocionálna samota. Vysvetlila som si ju ako stav, ktorý môžeme získať tým, že nám v detstve dlhodobo chýba naplňujúce napojenie na primárnu osobu (rodič, starý rodič, opatrovník a pod.). To napojenie tam vlastne zostane, ale iba z jednej strany, ako kábel, ktorý zostane nezapojený - preto tá osamelosť. Ako môže niečo také vzniknúť a pretaviť sa do dospelosti?
Ja tomu rozumiem tak, že to vzniká z nedostatku láskavej a nezraňujúcej blízkosti. Keď má dieťa s rodičom možnosť zažiť takú naozaj hrejivú a nezraňujúcu blízkosť - vtedy zažije to spojenie. To, čo ste aj vy povedala, že sa na seba napoja.
A keď rodič toho nie je schopný, buď preto, že to sám nedostal, je zaťažený svojimi starosťami alebo niečím iným, čo sa mu deje, tak nie je dostatočne vnímavý na dieťa a nemusí byť zvonka nič vidno. Aj takýto rodič môže formálne zabezpečiť všetko čo treba, napr. že dieťa bude čisté, školské obedy budú zaplatené, dokonca môžu chodiť na dovolenky či mať darčeky pod stromčekom. Len sa úplne nestretne s tým dieťaťom: čo ono prežíva, čoho sa bojí, čo ho teší, čo mu išlo hlavou alebo čo sa mu snívalo. To je jedna forma, v ktorej dieťa zostáva samé.
Iná forma samoty súvisí s emocionálne nevnímavým rodičom, ktorý má oveľa väčšiu tendenciu dieťa zraniť: tým, že ho neuvidí, neocení, nerozumie mu. Takéto dieťa nazbiera zranenia, v niektorých prípadoch až traumy, ktoré prirodzene aktivujú obranné mechanizmy, pretože cieľom mozgu je prežiť. Ten sa nepozerá na to, ako môžeme adekvátne emocionálne prežiť, ale ako niečo prežiť za každú cenu. Takúto zraňujúcu situáciu môže kľudne zatlačiť do nevedomia alebo ju úplne zľahčiť, povedať si, že však to je v pohode. Mne vždy tak stisne srdce, keď dospelí klienti, ktorí boli veľmi fyzicky bití rodičmi povedia, ale zaslúžil som si to, lebo som robil zle.
Zracionalizujú si to, toto mi patrilo, tá mama dobre urobila, že ma bila varechou a toto je presne ten obranný mechanizmus. Nech to tak veľmi nebolí, vytvorí akúsi anestéziu, zmäkčenie alebo to dá z tela úplne preč. Keď má človek takýchto zranení veľa, tak mu potom chýba aj blízkosť k sebe. Nemôže sa stretnúť so sebou, pretože keď sa ponorí do svojho vnútra, tak je tam plno veci, ktoré hrozne bolia a nechce si tam ani pušťať spomienky, ani sa na to pozerať, lebo je mu z toho vlastne ťažko.
Okľukou je toto vlastne aj odpoveď na vašu pôvodnú otázku, že či je potrebné sa vracať k zraneniam z detstva. V takýchto prípadoch áno. Pretože až keď to zranenie preskúmam, porozumiem mu, budem si ho môcť ošetriť a nejak sa s ním vyrovnať. To neznamená, že to prestane bolieť, ale že sa tomu nebudem musieť vyhýbať. Budem vedieť, čo mám urobiť, keď sa mi to otvorí. Tam sa začne posilňovať blízkosť k sebe.
Je podľa vás v rodičovstve, v takomto nastavení, priestor pre seba - rodiča?
Je vývinovo je dôležité, aby sa to dieťa učilo, že nie vždy dostane hneď to, čo chce, lebo nie je stredobodom sveta, aj keď pre svojich rodičov je, ale jednoducho niekedy musí počkať. Tým si samo buduje spôsoby, ako si môže pomôcť, keď potrebuje oddeliť uspokojenie nejakej potreby. Napríklad ak je už hladné, tak vydrží ešte 5 minút a vie, že to bude v poriadku alebo chce pozornosť, no rozumie, že mama mu ju nemôže dať, lebo sa aktuálne rozpráva s lekárom alebo s ockom, avšak vie, že mu ju dá o chvíľu a ono môže o ňu rôznymi spôsobmi požiadať.
Samozrejme, že aj najlepší rodič má právo byť chorý, v horúčkach alebo sa nad niečím trápiť, ale to, čo by sa nemalo stratiť je rešpekt. To znamená, že rodič nemusí hneď reagovať na potreby svojho dieťaťa, ale úplne iný dopad na neho bude mať, keď mu povie, že „Neotravuj ma s týmito somarinami“ ako keď povie, že „Chceš so mnou o niečom hovoriť? Počujem, že je to pre teba dôležité, ja teraz nemôžem, ale dnes večer sa o tom môžeme porozprávať.“ Dieťa síce musí oddialiť uspokojenie svojej potreby, ale je to brané s rešpektom. Cíti, že mať potrebu sa s mamou porozprávať je v poriadku, mama ju vidí a urobí pre mňa priestor, len to bude neskôr.
Aká je šanca, že človek, ktorý nerieši svoje zranenia z detstva bude emocionálne zrelý rodič?
Keď sa niekto stane rodičom veľmi ho to priblíži k tomu, ako s ním bolo zaobchádzané, keď bol dieťaťom. Zvažujúc rôzne alternatívy, bránim sa paušálne povedať, že človek, ktorý si nevyrieši zranenia z detstva, nebude dobrým rodičom.
Ľudia si často hovoria: budem to robiť inak, ako moji rodičia, ale v podvedomí im bežia spomienky na ich vlastné detstvo, Býva to proces: prvým krokom je uvedomenie si, že človek má zranenia z detstva, ktoré ho ovplyvnili a nechce ich preniesť na svoje deti. Potom sa môže ukázať, že niekomu to možno pôjde, lebo má podporujúceho partnera, dobré podmienky a bude vedieť so sebou pracovať. Najdôležitejšia je však podľa mňa otvorenosť. Ak je to príliš ťažké a človek to preto nerieši, je to v poriadku, avšak ak zistí, že to ovplyvňuje jeho vzťah k svojmu dieťaťu a že je riziko, že na neho prenesie svoje zranenia, tak má zodpovednosť nenechať to len tak. Ja by som chcela ľudí povzbudiť k otvorenosti voči rôznym scenárom a tomu, že sa ukáže, či tento konkrétny scenár pre nich bude fungovať.
Petra Klastová Pappová
je klinická psychologička a certifikovaná psychoterapeutka s viac ako 20-ročnou praxou. V súčasnosti prednáša klinickú psychológiu a psychodiagnostiku na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. V oblasti psychoterapie sa venuje predovšetkým témam osobnostného rastu a vzdelávania pre jednotlivcov, skupiny a kolektívy.
Tento článok vznikol s finančnou podporou GoodRequest.
